Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Alexander Matuška

Alexander Matuška 

 

  

  Dnes sa možno usmievať tomu, čo kedysi bolelo.
  Bolí totiž zase iné.

                                                        A.M.

 

 

Náš rodák Alexander Matuška

 

Jedinečná osobnosť v literárnej kritike, literárnej vede, literárnej histórii a v publicistike sa narodil 26.2. 1910 vo Vlkanovej, zomrel v Bratislave 1.4.1975 a pochovaný je vedľa svojej matky Anny, rodenej Pecníkovej ( 1883 – 1967 ), v Banskej Bystrici na cintoríne v Lazovnej ulici. Otec Juraj Matuška ( 1881 – 1937 ) bol hospodárskym správcom, od roku 1922 úradníkom Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici. Matka bola domáca.
V roku 1922 sa rodičia presťahovali do Banskej Bystrice, kde kúpili dom na Komenského ulici č. 15. Dnes je na dome pamätná tabuľa. Počas štúdia chodieval domov okolo povestnej banskobystrickej sedrie a väznice. Neraz sa musel na chodníku vyhnúť skupine žandárov, keď viedli do väznice nejakého odsúdenca . Iste mu vtedy na um neprišlo, že raz sa dostane za jej hrubé múry a cez zamrežované okno dovidí na rodičovský dom.
Do základnej školy i do gymnázia chodil v Banskej Bystrici. Ďalšie vzdelanie nadobudol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde študoval latinčinu gréčtinu, filozofiu a francúzštinu.
Prešiel rôznymi povolaniami. Učil na stredných školách v Leviciach, Bratislave, Michalovciach a v Banskej Bystrici. Po oslobodení odišiel do Bratislavy a k pedagogickej práci sa už nevrátil. Bol zástupcom šéfa tlačového odboru Slovenskej národnej rady, pracoval na Povereníctve školstva a Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied , robil redaktora kultúrnej rubriky Národnej obrody a šéfredaktora Slovenských pohľadov, ďalej bol člen korešpodent SAV. V rokoch 1968-1971 bol poslancom SNR a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSSR.V roku 1969 mu udelili titul národný umelec.
Do väzenia sa dostal za prípravu a priebeh Slovenského národného povstania. Gestapo ho zatklo a uväznilo v r. 1944 po jeho potlačení. Našťastie, všetko dobre dopadlo.
Do literárneho života vstúpil ako pražský vysokoškolák článkom Hra na fujaru a pokrok. Nebola to náhoda. Bol poslucháčom vynikajúceho českého literárneho kritika F.X. Šaldu. Zaujímali ho štúrovskí romantickí básnici, ale i Vajanský, Hviezdoslav, básnici slovenskej literárnej moderny Janko Jesenský a Ivan Krasko, slovenskí kritickí realisti Timrava, Jégé, a ruskí klasici. Venoval sa dielu českého spisovateľa Karla Čapka a monograficky ho spracoval, ako i tvorbu Rudolfa Jašíka a Jozefa Cígera-Hronského.
V roku 1955 sa oženil s Oľgou Sliukovou, rod. Dankovou .V roku 1956 sa mu narodil syn Stanislav a v roku 1960 syn Juraj.
Celoživotne naznášal slovenskú lenivosť, ktorá uspávala do samoľúbosti, to falošné krčmové gesto, keď druh druha potľapkáva po pleci takmer ako prejav spoluúčasti na čine. „ My nepoznáme pravú, mužnú , chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo.“ Okrem iných predností ako o ňom napísal Štefan Žáry: „ ...vedel zmäknúť ako vosk, lež nedal sa miesiť ani ochutnať do medova. Bol neoblomný, zaťatý, hrdý. Zložitá povaha ..“ Pravdaže, ani Matuška nebol neomylný, ale pokojne urobil reparáty aj z Vajanského, aj z Hronského, ktorých predpojato odstrelil vo chvíľkovom revolučnom záchvate.

Posledné chvíle Alexandra Matušku v spomienkach básnika a literárneho kritika Mórica Mittelmanna-Dedinského: ...večer 31. marca 1975 bol Matuška sám vo svojom byte na Chorvátskej ulici a bolo mu smutno. Okolo desiatej mi zavolal, aby som prišiel na pohárik valtického. Odmietol som. Jednak som bol unavený, jednak ma boleli zuby .Zavolal potom Emila Lehutu, ten zrejme lepšie pochopil jeho samotu ako ja. Nadránom okolo štvrtej ma z ťažkého spánku prebudilo cenganie telefónu. Emil Lehuta ma prebudil z olovených mrákot a napodiv pokojným hlasom mi povedal, že Alexander Matuška je už hodinu mŕtvy a vraví to v prítomnosti lekára, ktorý smrť konštatoval. Hoci bolo 1. apríla 1975, bola to pravda v tej najobnaženejšej podobe.“ A žiaľ , nebol to prvoaprílový žart...
O živote a práci Alexandra Matušku edične pripravil a poznámky napísal jeho syn Stanislav v knihe Osobne a neosobne, odkiaľ som použila jeho spomienky na detstvo prežité vo Vlkanovej i v Banskej Bystrici a na rodičov:
.....„žiada sa mi povedať, že mestské dieťa nemá – vtedy nemalo – ani zďaleka poruke taký skúsenostný priestor a okruh ako dedinské. Dedinský chlapec sa môže všeličomu prizerať i podučiť: pečeniu chleba v tehlovej piecke ( ešte kým vyberú chleby, dostane suchý alebo premastený podymník z chlebového cesta ), strihaniu oviec, zakáľačke... Pásol som dobytok, chodil som za pluhom, kráčal som pred otcom po oranisku, aby sa nezmýlil a dodržiaval pri siatí čiaru. Päťročný som prvý raz sedel na koni. Zo všetkého najradšej som poháňal kone a to aj tak, že som podplácal iných otcovým tabakom, aby mi dovolili.“
O jednej nedeli na dedine , keď si národ „hovel“ a zabával sa v krčme alebo aj pred ňou, pri tanci a pití, čo nikdy neprešlo len tak, pričom sa nezriedka pracovalo s nožom i kolom ,si môžete prečítať i o opitom gazdovi vo dvore so zahasprovanou bráničkou, ktorý sa púšťa za pasy s celým svetom a o „komendii “ , na ktorú ho vyzval parobok.
Matka mu bola útočišťom v nepohodách, ako boli operácia mandlí ( „Teraz je to vraj hračka, ale v roku 1923!“ spomína Matuška.), naprávanie zlomenej ruky, ale i pred otcovým hnevom, keď ho prichytil fajčiť, či potiahnuť pár korún. Ale zakročila rázne i vtedy, keď s plačom otcovi vysvetľoval , že zo štvrtej ľudovej do banskobystrického gymnázia nepôjde.
Ako študent získal vzťah k humanitným vedám, najmä k literatúre, nie k matematike a prírodným vedám.
„ Nikdy som matematike neporozumel, ani tomu najjednoduchšiemu. Nevedel som napríklad narábať s logaritmickými tabuľkami. Keď ma profesor vyvolal, celá trieda sa smiala - skutočne. Spočiatku mi aj šepkali, ale keďže mi to ani tak nešlo a ,hlavne, keďže ma profesor hnal od tabule s toľkými originálnymi poznámkami ako nikoho iného, prestali so šepkaním a čakali , čo bude. Prechodil som z triedy do triedy vskutku iba z milosti. Ale dodatočne ma hnevalo, že sa matematika vyučovala na gymnáziu len pro forma - v živote mi veľmi chýbala.“
V roku 1927 sa po prvý raz písalo o Matuškovi – športovcovi v novinách. Na celoslovenských ľahkoatletických pretekoch stredných škôl v Banskej Bystrici bol druhý vo vrhu guľou. Svoje umiestnenie si nesmierne cenil, lebo porazil zverencov profesora Hajdócyho z Trnavy, ktorí predstavovali v stredoškolskej atletike elitu.
Či bol dobrý žiak? Podľa vyjadrenia Alexandra Matušku, nie. Ani v prospechu, ani v správaní. Najmä v nižších triedach. Ale pravda je i taká, že z tridsiatich piatich žiakov v tercii prešli do kvinty len pätnásti a medzi nimi bol aj on. Vtedy, v roku 1924-25 sa robil prísny numerus clausus.
A ako dopadlo stretnutie po rokoch na ulici v Banskej Bystrici s profesorom matematiky Szenešom, ktorý ho matematiku učil, ale nič nenaučil?

„ Viete, ja som si myslel, že ste ma len vy v škole na počtoch nerozumeli, ale nedávno mi ktosi ukázal jednu vašu knižku, začal som si v nej čítať, ale tiež som nič nerozumel, a tak sme si kvit.“

Ako robil dobré meno Vlkanovej?
„ Keď sme - šarvanci - chodili vlakom z Vlkanovej, Badína, Garanseku, Veľkej Lúky, Hájnik do bystrických škôl , vymysleli sme si takú hru: kto prvý bude pod oblúkom lesného riaditeľstva („ komorhofu“). Išlo o to, získať náskok, to jest zoskočiť pokiaľ možno z ešte idúceho vlaku - boli pri tom škaredé pády - a uháňať zo starej malej stanice po starom drevenom moste k riaditeľstvu. Kto tam bol prvý, ten ( a jeho dedina ) toho dňa Bystricu dobyl. Bez vystatovania: najčastejšie to bola Vlkanová ....“

 

Tvorba Alexandra Matušku:
Hra na fujaru a pokrok (1930), Ideológia J.M.Hurbana a jej vzťahy k slovenskej súčasnosti (1943), Vplyv Schopenbauerovej filozofie na Nietzscheho (1934), Vajanský prozaik (1946), Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily (1950), Vavríny nevädnúce (1953), Za a proti (1956), Človek proti skaze (1963), Rudolf Jašík (1964), J.C. Hronský (1970), Vybrané spisy Alexandra Matušku 1 – 5 (1972 – 1978).

 

Spracovala: Mgr. Tatiana Čellárová

 

Použitá literatúra:
Drahoslav Machala: Majstri slova, Perfekt, a.s., Bratislava 2002; Karol Rosenbaum: Osobnosť Alexandra Matušku / doslov /; Slovenský spisovateľ, Bratislava 1991, Jaroslav Rezník: Túry do literatúry, Slovart, Košice 2001; Alexander Matuška: Osobne a neosobne, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1983


 

Fotogaléria zo života Alexandra Matušku

Maturant A.M.

Maturant A.M.

A.M.ako mladý profesor

A.M.ako mladý profesor

A.M. r. 1973

A.M. r. 1973


 
 
Karikatúra a busta  A.M.

Karikatúra a busta A.M.

Rodičia  A.M.

Rodičia A.M.

Z tvorby  A.M.

Z tvorby A.M.


 
 
Dom v B.B.

Dom v B.B.

Pohreb A.M.

Pohreb A.M.


 

Babyburza

dnes je: 29.3.2017

meniny má: Miroslav

webygroup
ÚvodÚvodná stránka